Словашки език
Čítate poéziu? Alebo je pravda, že je u nás viac básnikov ako tých, čo básne z vnútorného popudu čítajú, preciťujú ich, čo ich porebujú pre obnovovanie samého seba ? Autor Tomáš Záborský, vnuk milovníka poézie a slávneho recitátora Viliama Záborského, sám ešte pomerne mladý, sa svojou tvorbou orientuje na mladých - mladých duchom. Preto si ako formu zvolil to, čo je duchu mladosti blízke. Piesňovú formu. Avšak nie tupých textov typu: nemôžeš ma vymeniť ako rúž, som tvoj muž... alebo: ...raz mi odpustíš, potom si nájdem tajnú skrýš... ktoré hučia z médií a banalitou rozpúšťajú v mnohých i tú trošku náklonnosti k dobrej poézii. Záborského piesnenie nie je bez srdca, no jeho verše sú nepovoľnou, drsnou a prenikavou poéziou diania dneška: jednak videním a hodnotením sveta, jednak výrazovými prostriedkami: ...vyprahnutá zem duševných púští/ hominidi v sakách žerú suši / vymýšľajú pre nás hrôzy nočných správ / štatistici smrtí odnikiaľ... //&// ... chaotikon - všetky srdcia naruby / utajené priedomia a pohľadnice z Aruby / chaotikon – šelmám brúsky na zuby / anestéza svedomia a ovciam zámky na huby... //&// ...drahý môj priateľu, rýchle sú naše životy / nevycítim z knihy tvárí, či si to naozaj ty / drahý amicenko príď k nám na staré miesto aspoň na chvíľu / príď tam sám pešo bez notbuku a mobilu... //&// drahý môj priateľu, príď prosím ako v tie dávne dni / keď hlavou, srdcom, dušou, telom analógovo sme boli prítomní / príď na to tajné miestu bez signálu GPS / kde nám amicenko bolo krásne aj keď tam už zdochol pes... Pred pár rokmi som vydala knihu Piesne a iné texty Milana Lasicu, Záborského verše mi ich v tom najlepšom zmysle slova pripomínajú.
